Prešov v ČSR: ako sa to stalo? Republika prišla do Prešova pred 100 rokmi!

 

…pokračovanie článku: Pred 100-rokmi zažil Prešov druhé krvavé jatky , Prešov v ČSR

 

Cisár na povalu


Istý posun v nazeraní na slovenskú otázku v Prešove a Šarišskej župe prinieslo zasadanie Šarišsko-stoličnej národnej rady (Sárosvármegye Nemzeti Tanácsa) dňa 15.11.1918 sa vo veľkej dvorane stoličného domu uskutočnilo zasadanie (s cieľom zaujatia stanoviska k otázke štátnej formy Uhorska. Zasadanie otvoril Árpád Fizzik , ktorý prečítal rezolúciu, podľa ktorej „Šarišsko-stoličná národná rada s najväčším entuziazmom pozdravuje ustanovenie demokratickej republiky za štátnu formu, lebo tá najväčšmi zodpovedá stáročným túžbam a snahám maďarského národa.“Prítomní maďarskí mešťania sa veľmi jasne vyjadrili za odlúčenie od „Austrie“ a od panovníckeho dvora, ktorý v minulosti toľko utrpenia na národ uvrhol, lebo len v tom videli „blaho uhorskej krajiny“. Jozef Bulissa sa dokonca energickým gestom osopil na obraz zosnuvšieho cisára Františka Jozefa, a prikázal odstrániť niekam na pôjd. Tesnoskalský píše, že zasadania sa zúčastnili i ľudia, ktorým by za normálnych okolností nebol povolený ani prístup, nie to ešte prejav. Jedným z nich boli Andrej Tomáš, prešovský roľník, gazda, ktorý zrejme dospel k silnému národnému uvedomeniu za hranicami v Spojených štátoch amerických.

 

Slovenskí gazdovia žiadali: “Slovenčinu do škôl a do úradov!”


Andrej Tomáš žiadal, aby sa zasadanie viedlo „v slovenskom jazyku, ktorému v Prešove predsa každý rozumie.“ Mnohí prítomní sa mohutne zastali tohto návrhu. Túto príležitosť využil Árpád Fizzik, ktorý v súvislosti s tým, že noviny priniesli zvesť o tom, že za hlavného župana Šariša a vládneho komisára má byť vymenovaný Dr. Štefan Maicter, ktorý ani písmom ani slovom nevie slovensky  a navrhol prijať rezolúciu v tom zmysle, že na čele župy nemôže stáť taký človek, ktorý reč tunajšieho ľudu dokonale nepozná. Ba dokonca požiadal škôl dozorcu, aby učitelia ľudových škôl, ktorí patrične nepoznajú slovenskú reč boli nahradení.

Prešov a jho tradičný trh na hlavnej ulici. Zdroj: www.facebook.sk/presovskahistoria

 

 

Národnostný pohyb v Šariši


To všetko sa udialo v čase, keď Uhorská (maďarská) národná rada poslala pozdravný telegram Slovenskej národnej rade, keď Milan Hodža v Budapešti vyjednával podrobnosti preberania štátnej moci a dohodol predbežnú delimitáciu územia, keď uhorský minister Oszkar Jászi oživil svoj projekt štátoprávneho usporiadania Uhorska ako „východného Švajčiarska“ (Keleti Svájccá). Niet sa teda prečo diviť toľkému záujmu o národnostné otázky v Uhorsku, a to nielen na najvyššej štátnej úrovni, ale i mocensky nižšie, na úrovni župy a mesta. Zvlášť, keď noviny prinášali zvesti o šírení slovenského hnutia v Šariši. 

 

Slováci na Šariši: “chceme byť s Čechmi!”


…„pokojný, zbožný a prostý (jámbor) ľud Šariša začína sa oddávať národnostnej myšlienke. Z viacerých vidiekov prichádzajú chýry, že demonštrujú proti maďarským ustanovizniam … Náš slovenský ľud v niekoľkých obciach nabudený československými buričmi odstránil maďarské nápisy zo škôl a pôšt.“, písali vtedajšie noviny.

V Bohdanovciach celá dedina tiahla s „českými zástavami“ pred notársky dom, vyzvali notára aby sa vzdialil vyhlásiac, že dočasne bude úradovať vlastná rada. Demonštrovali aj proti štátnej ľudovej škole v tom zmysle, že nepotrebujú maďarské vyučovanie, pretože: „chcú byť s Čechmi.“ Silnejúce slovenské národné hnutie na vidieku s jasnou česko-slovenskou štátoprávnou orientáciou bolo tŕňom v oku maďarským kruhom. A keďže si uvedomovali, že akákoľvek snaha o potlačenie slovenského národného pohybu by bola kontraproduktívna, snažili sa ho zviesť do slepej uličky.

 

Prešovské korzo bolo na začiatku 20. storočia plné ľudí. Zdroj: www.facebook.sk/presovskahistoria

 

Rozdeľuj a panuj


Na tomto poli sa vehementne angažovala Východoslovenská národná rada (Vichodnoslovenska rada) na čele s jej predsedom, prešovským archivárom Vkitorom (Gyözö) Dvortsákom, evanjelickým farárom Lájosom Liptaiom, redaktorom časopisu Naša zástava J. Dessewfym a advokátom Dr. Károly Bulissom.

Viššej štiroch rokoch stal cali švet vov plameňu! … Prišol čas davno občekavaneho pokoja. … Každi narod še rušel, každi narod hlasňe žada svoj oprava! Ta ľem mi vichodne slovjaci bi ňežadaľi našo prava? Šak i mi žic, i mi kvetnuc chceme. I mi chceme zostac i nadaľjej slovjakmi, i mi chceme i nadaľej po našemu, vov našej reči macerinskej še modľic a dohvarac. Ba ňe ľem to, i učic še! Paterce šem zapadne „slováci“ šeu už rušelľi! Jak možeme aľe mi še na ňich zveric! Na ňich, od chtorich cala naša predešlosc, cala naša kultura, naš jazik nas na teľo rozluči. Ňej idu oňi svoju drahu, i mi pujdzeme za našu, ked ňechcu z nami isc. …“ 

Podľa Lájosa Liptayho „požiadavka Čechov a západných Slovákov má za cieľ vyvlastniť z tela uhorskej krajiny aj Spiš, Šariš, Abov, Zemplin, Bereg a Užskú stolicu.“ kdežto „slovenský ľud týchto stolíc ani na základe reči, ani kmeňa, ani zvykov, mravov nestojí vôbec v príbuzenstve so západnými Slovákmi.“

 

 

Východní Slovjaci ako samostatný národ?


V týchto stoliciach žijúci ľud sú východní Slovjaci a ako takí majú právo žiadať všetky práva aké na území vlasti každá národnosť môže žiadať a dostane. Východoslovenská rada protestovala proti západným Slovákom  a členom martinskej SNR ako tlmočníkom svojich záujmov, stála na zásade integrity Uhorska a pracovala v úzkej súčinnosti s prešovskou Uhorskou (maďarskou) národnou radou a vyvinula čulú aktivitu. Najmä prostredníctvom Našej zástavy, plagátov, výziev a letákov, ktorými zaplavovala nielen mestá na Šariši, ale celé východné Slovensko. Jej predstavitelia podnikali agitačné cesty, aby pomáhali zakladať miestne organizácie rady. Po utíšení revolučnej nálady chystala sa Východoslovenská národná rada zvolať do Prešova ľudové zhromaždenie, na ktorom by vyhlásila, že: východno-slovenský ľud nezlomne sa pridŕža tisícročnej uhorskej vlasti, že sa ohradzuje proti každej hriešnej snahe, ktorá má za cieľ skrátiť a zúžiť hranice maďarskej vlasti, a že požaduje právo svojej východno-slovenskej reči v škole, literatúre a administratíve.

 

 

“Ňechceme bic uhrami,aľe ňechceme bic aňi čechami!”


Na 24. novembra 1918 zvolali na 11. hodinu do veľkej dvorany Čierneho orla predstavitelia Východoslovenskej národnej rady ľudové zhromaždenie za účasti „zástupcov“ východného Slovenska. Leták lákal na zhromaždenie slovami: „Nas vichodnoslovjakoch ňepital še ňichto, že co chceme, co žadame, co je mile našemu šerdcu, predcaj še postaveľi nam za vudcoch ňepitanich, ňezverenich vov Turčanskim sv. Martiňe take mužove, chtore už ridzeľi o nas, chtore nas už obecaľi čechom. Slovjaci! Ňechceme bic uhrami,aľe ňechceme bic aňi čechami! Mi to žadame, žebi zos totima isnima pravami, chtore i druhe narodi budu mac Uherskej slovenskej respubliki, i naš narod slovenski mohol žic šľebodňe vov svornosci a laski zos druhima narodami.“ 

 

Pokus o dezintegritu slovenského národa nevyšiel


Ako píše prešovský kronikár organizátori Dvortsák, Liptai, Fizzik sa radili či majú vyvesiť slovenskú zástavu, no neboli si na istom ako vlastne vyzerá. Na zhromaždení sa mal, podľa letáku zúčastniť i minister pre národnosti Uhorskej republiky Oszkár Jászi, no nestalo sa tak. Zhormaždenie otvoril Dvorsták a prečítal pozdravné telegramy od Jásziho a Lovásziho. Liptai nadniesol rezolúciu, v ktorej sa zdôrazňovalo, že východní Slováci chcú ostať v rámci uhorskej krajiny, ba dokonca, že chcú v národnom, rečovom a náboženskom porozumení splynúť s maďarským národom. Keď po prečítaní rezolúcie predstavitelia Východoslovenskej národnej rady žiadali, aby sa zhromaždenie vyslovilo za integritu, a keď prítomní roľníci dostali odpoveď na to, čo tá integrita vlastne je, došlo zo strany roľníkov i členov Solivarskej Slovenskej národnej rady k prejavom otvoreného nesúhlasu. Aby sa usporiadatelia vyhli konfrontácii schôdzu narýchlo ukončili a rýchlo miesto opustili. O niekoľko dní nato členovia Východoslovenskej národnej rady rovnako obstáli v Lemešanoch i Obišovciach.

 

 

Slovenská národná rada v Prešove


Začiatkom decembra 1918 sa z iniciatívy Jána Meličku utvorila i v Prešove Slovenská národná rada, ktorá si za cieľ stanovila šírenie národného povedomia medzi slovenským ľudom a prípravu pôdy pre nového župana reprezentujúceho československú štátnu moc.

Preberanie správy na území dnešného Slovenska sa dialo postupne, vojenským obsadením. Obsadenie východného Slovenska bolo československou brannou mocou a politickou správou pripravované systematicky. Správa 4. vojenského veliteľstva československých vojsk na Slovensku z decembra 1918 oznamuje, že v Prešove bolo rozdaných 10.000 letákov, ktoré vraj pochádzali od veľvyslanca ČSR v Budapešti M. Hodžu, pričom najviac ich údajne rozdali banke Tatra a ich účinok opisuje ako dobrý.

Bezprostredne pred obsadením Prešova československým vojskom vydala Šarišsko-stoličná (maďarská) národná rada Ohlas k obyvateľstvu Prešova, v ktorom oznamuje, že Prešov bude o niekoľko dní či hodín obsadený dohodovým – československým vojskom a vyzýva k zachovaniu pokoja a trpezlivosti.

 

30. peší pluk pochoduje dedinami Šariša (koniec decembra 2018)

 

Legionárske vojsko v Prešove


Obsadenie Prešova a Košíc bolo na základe rozkazu talianského generála Piccioneho vyhradené legionárskemu Československému armádnemu zboru plk. Schöbla. Ten vytvoril skupinu, ktorá sa skladala z dvoch práporov domáceho 30. pešieho pluku, z polroty domáceho 21. streleckého pluku, dvoch delostreleckých batérií húfnic, z I. práporu Gardy slovenskej slobody, z poleskadróny 7. jazdeckého pluku, z delostreleckej batérie kanónov a obrneného vlaku. Velením tejto skupiny poveril plk. Schöbl pplk. Berana. Operácia bola zahájená 28.12.1918 a bola vedená dvoma smermi. Hlavná časť Beranovej skupiny postupovala smerom na Margecany. Druhá časť zložená z poldruha pešieho práporu postupovala zo Spišského Podhradia na Široké a Prešov. V dochovaných pamätiach vojakov sa zachovalo ako boli milo prekvapení pozornosťou domácich gazdiniek, ktoré ich postupom cez šarišské obce smerom na Prešov zasypávali vianočným pečivom, ako aj slovami vďaky za prinesenú slobodu. Prešov bol obsadený bez boja, pretože miestna maďarská garda sa pri príchode československých vojsk rozutekala.

 

československé legionárske vojsko v Prešove (28.12.2018)

 

Ako ČSR do Prešova dorazila…


Dňa 28.12.1918 okolo 10. hodiny predpoludním vošla do mesta jedna jazdná hliadka (patrola). O jednej hodine popoludní vtiahla do Prešova rozhodujúca časť vojsk československej armády postupujúca severo východným oblúkom. Už pri vstupe do mesta (od Popradu) čakal vojakov národný výbor s dvoma “hudbami”. Oficiálne privítanie bolo pri prvom dome Levočskej ulice. Na hlavnej ulici sa 4 stotiny pechoty, jeden oddiel strojných pušiek a 1 batéria poľného delostrelectva pod velením stotníka Jedlačka zoradili pred mestským domom, kde ich čakali zástupy obyvateľstva.

 

Slovenské obyvateľstvo vrele vítalo legionárov

Z mestského domu vítal československé vojsko slovenský gazda Andrej Tomáš. Z balkóna radnice npor. Kuhn so slzami v očiach ďakoval za milé privítanie a predniesol prejav, v ktorom vyhlásil, že „Česi prišli oslobodiť 1000 rokov v porobe žijúci slovenský ľud, aby sa s ním v Československej republike spojili.“ Ako ďalej uviedol, „aj keď prišli oslobodiť slovenský ľud od maďarského a židovského panstva, neznamená to, že by sa proti nim obrátili a vynášali nad nimi rozsudky. Ak existujú vinníci útlaku, tých bude sankcionovať vláda stojaca pod Masarykovým predsedníctvom.“ Vyzval aby si každý pokladal za povinnosť zachovať pokoj a poriadok, lebo „synovia českého národa chcú ukázať, že sú hodní dôvery Francúzska a Ameriky, ktoré ich s okupovaním poverili.“ Po prejave zaspievali českú hymnu.

 

 

Prešov v ČSR: Štátna moc novej republiky sa ujíma Prešova


Vojenskú kontrolu nad Prešovom prevzal, podľa inštrukcií o zriaďovaní československej správy v okupovanom území, do dočasnej správy npor. Jan Myšička ako mestský vojenský (staničný) veliteľ, vyzval popredných Slovákov mesta Prešov, aby aktivizovali miestnu Slovenskú národnú radu a tento fakt telegraficky oznámili ministrovi Šrobárovi do Žiliny a Slovenskej národnej rade do Martina. Slovenská národná rada v Prešove sa 29.12.1918 uzniesla sa na tom, že všetky úrady mestské i župné, ako aj štátne zostanú predbežne v platnosti, čo vyjadrila v Ohlase Slovenskej národnej Rady Prešovskej k občanom slobodného mesta Prešova a jeho okolia. V Ohlase sa tiež oznámila, že bude kontrolovať všetky verejné úrady a prijímať všetky ponosy na neduhy zapríčinené verejnými úradmi.

 

Koniec roka 1918: koniec starých čias

Koniec roka 1918 priniesol teda pre mesto Prešov, napokon i pre celé Slovensko nevídané zmeny. Kým začiatok roku 1918 sa niesol vo fatamorgáne túžby po naplnení 14 bodov prezidenta USA Wilsona, na jeho konci tu bol splnený sen slobody –  reálna československá štátnosť, ktorá bola hmatateľná na väčšine vymedzeného územia – v Prešove zatiaľ len v podobe prítomnosti československého vojska a doposiaľ neznámeho nového župana Dr. Pavla Fábryho.

 

slavobrána pre župana Fábryho a ministra Šrobára (jan 1919)

 

Nový župan Šarišskej župy


Dňa 2. januára 1919 vydal Dr. Pavel Fábry Ohlas obecenstvu šarišskej stolice, v ktorom sa predstavil ako československou vládou menovaný nový župan Šarišskej župy s právomocou vládneho komisára a z toho titulu zároveň rozpustil stoličný výbor, mestské zastupiteľstvá Prešova, Bardejova a Sabinova, ktoré nahradil správnymi výbormi. Slovenčinu vyhlásil za úradnú reč vo všetkých úradoch. (k vstupu do úradu dal dokonca vyvesiť ceduľku „hutorce po sloveňski“) Zrušil všetky štatáriá a vyhlásil stanné právo na zločiny proti československému štátu, proti vojenskej moci, a proti osobnej i majetkovej bezpečnosti a  v plnom znení vyhlásil Zákon o mimoriadnych a prechodných ustanoveniach na Slovensku. Okrem toho vyzval všetkých nezamestnaných, aby sa hlásili na svojich úradoch, z toho dôvodu, že im chce osobne postarať o zamestnanie. Župan Fábry zrejme zaznamenal, že bieda prešovského obyvateľstva prudko rástla a k februáru bolo podľa registrácie v Prešove 787 nezamestnaných.

 

 

ČSR – “Turíčne kráľovstvo”?


Ústredným zmyslom uvedeného ohlasu bolo deklarovať prítomnosť československej štátnej moci na území Prešova i celej Šarišskej župy. K ďalšej štátoprávnej zmene v krátkom časovom slede sa však obyvateľstvo chovalo ambivalentne. Situácia bola veľmi zložitá a to tak pre župana, ktorý potreboval zabezpečiť fungovanie verejnej správy, tak i pre úradníctvo, ktoré zápasilo s priam existenčnou otázkou – zostať či rezignovať. Župan Fábry chtiac zabezpečiť plynulý chod verejnej správy 5.1.1919 prevzal dozor nad magistrátom a osobitným prípisom nariadil aby jeho úradníctvo vykonávalo naďalej svoje povinnosti „dľa zákonov bývalého uhorského kráľovstva, poťažne – nakoľko sú tie zákonom Česko-slovenskej Republiky a nariadením jej vlády zmenené – dľa týchto a dľa mojich nariadení v záujme všeobencného dobra ďalej konali“ a oznámil, že v najbližšom čase rozpustí obecné výbory a vymenuje nové. Definitívu prisľúbil ale len tým, ktorí si osvoja slovenčinu a zložia sľub Československej republike. Fábryho prítomnosť v Prešove vyvolala ohromný rozruch – na strane maďarských obyvateľov neslýchané pohoršenie, pričom československú štátnu moc označovali len za „pünkösdi királyiság“ – turíčne kráľovstvo,“ na strane slovenského obyvateľstva opatrné, no oduševnené nadšenie a len postupne sa stupňujúcu aktivitu.

 

Nik v Prešove netušil: Ako vyzerajú československé zástavy?


Ani príchodom československých vojsk do Prešova teda u väčšiny nepominula zdržanlivosť či opatrnosť slovenského obyvateľstva voči akýmkoľvek okázalým prejavom angažovania sa v politických záležitostiach. Dôkazom toho je aj letáková výzva staničného veliteľa čs. vojsk v Prešove npor. Jana Myšičku Prešovu a okoliu z 9.1.1919, kde okrem iného priam vyčíta obyvateľstvu: „28. decembra 1918 pripojený bol Prešov i celá Šarišská stolica k oslobodenému Slovensku. Dosiaľ však neznať jasne túto príslušnosť. Nikde zástavy, všade sa ešte maďarské nápisy, ačpráve je Prešov i celá stolica slovenská.“ Táto mala zrejme vyvolať prípravy obyvateľstva na nadchádzajúce slávnostné udalosti. Prípravou slávnostného uvítania vládnej delegácie poveril župan Fábry mešťanostu Faragóa, ktorý majiteľom domov zaslal 8.1.1919 prípis, v ktorom mešťanom oznámil, že v sobotu 11.1.1919 dôjde do Prešova minister Československej republiky V. Šrobár a žiadal, aby pri tejto príležitosti vyvesili zástavy Československej republiky. Zároveň odporúčal, tým, ktorí zástavy nemajú aby si ich zaobstarali u prešovského majstra Andrása Gaála.

 

“inštalácia” župana Fábryho (jan 1919)

 

Inštalácia nového župana


Dňa 11.1.1919 zažilo obyvateľstvo Prešova a okolia veľkú udalosť – „inštaláciu“ nového šarišského župana Dr. Pavla Fábryho. Slávnostný deň sa Ráno o 9. hod. vyrazil z Obišoviec na koči do Prešova sprevádzaný dlhým radom vozov. Jeho koč sprevádzalo bandérium osemdesiatich šuhajov so slovenskými zástavami. Župana vítali v Obišovciach a Solivare, kde mu prišli v ústrety na koňoch. Tento impozantný sprievod vošiel do Prešova, kde sa k nemu pripojilo do 70 kočov a viac než 100 dievčat v krojoch. Mesto bolo vyzdobené českými i slovenskými zástavami. Všade cestou bolo privolávané na slávu županovi a československej republike. Na hlavnej ulici čakali sprievod zástupy ľudu z celého okolia. Župan zastal pred hostincom k Čiernemu orlu, kde ho vítali predseda Slovenskej národnej rady profesor Moyzes, národný pracovník Ďuračka, roľník Slanina, farár Onderčo.

 

Nový župan symbolizoval slobodu a nové pomery

Všetci prejavili radosť zo slobody, ktorú symbolizoval županov príchod, sľubovali vernosť československej republike a oddanosť županovi. Župan zasa sľúbil oddanosť slovenskému ľudu. Ako píšu noviny bolo priam dojímavé keď župan po nádhernej reči objal roľníka Slaninu a pobozkal ho. Nadšeniu ľudu nebolo konca kraja. Zástup nosil svojho župana na pleciach. Následne prijal župan deputácie mestského i župného úradníctva v mene ktorého prehovoril hlavný župný notár Aladár Bánó, ktorý síce začal slovensky no prešiel do maďarčiny, čo mu ale župan nedovolil slovami: „Ja som prisahal pred chvíľou celému národu hájiť práva slovenčiny a preto žiadam, aby ste hovorili po slovensky …“. Banó teda pokračoval v slovenčine v mene celého úradníctva sľubujúc vernosť republike.

 

Vavro Šrobár v Prešove


O 3. hod. dorazil do Prešova vlak s ministrom Dr. Vavrom Šrobárom a jeho veľkým sprievodom, kde ho čakala jedna stotina československého vojska a obrovské zástupy obyvateľstva so slovenskými zástavami. Šrobára privítal Fábry, v mene župy a za úradníkov tak urobili mešťanosta Faragó a hlavný župný notár Bánó. Minister potom z balkóna Čierneho orla pozdravil Šarišanov, predstavil im nového župana šarišskej župy Dr. Pavla Fábryho  a vysvetľoval význam slobody v Československej republike. Vyslovil svoju radosť nad tým, že vidí východných Slovákov v tak ohromnom počte spojených slovenskou láskou a vernosťou. Každé jeho slovo vyvolalo v zhromaždení búrlivé oslavovanie. A keď spomenul úklady Dvortsákovcov, ozvalo sa: „Dolu s klamármi!“, „Nechceme ich republiku!“. „My sme verní Československej republike!“. Minister vyhlásil, že republika bude spravodlivá voči všetkým obyvateľom. K obyvateľstvu ešte prehovorili farár Čársky, roľník Onderčo, Dr. Dérer, a ďalší.

 

Deputácie nemali konca-kraja


V stoličnom dome minister prijal 19 deputácií, medzi nimi zástupcov miestnej Slovenskej národnej rady, Rusínskej národnej rady vedenú Beskydom, zastupiteľov cirkví, škôl a úradníctva. Učiteľov a úradníkov napomenul, že sa musia duševne zmeniť, ak chcú tak vykonávať svoje povinnosti ako si to ľud žiada. Všetci to sľúbili a prosili, aby mohli zostať v úradoch. Po deputáciách sa pre takmer 250 ľudí uskutočnila spoločná večera u Čierneho orla, po ktorej minister Šrobár i so svojim sprievodom odcestoval do Košíc. Dôstojný a veľmi vrelý priebeh inaugurácie Dr. Pavla Fábryho do funkcie župana zanechalo najmä vo vidieckom obyvateľstve hlboké dojmy.

 

Prvé nariadenia župana Fábryho


Nový župan Dr. Pavol Fábry následne uskutočnil v správe mnohé zmeny. Funkciou hlavného župného (stoličného) notára poveril Karola Dobayho, za správcu kancelárie vymenoval Imricha Hanušovského, hlavného notára Aladára Bánó za prvého podnotára a Dezidera Bánó prepustil do výslužby. Alexandrovi Berzevicimu umožnil dovolenku. Funkcia podžupana sa nenaplnila, nahradil ju funkciou poradcu župana, do ktorej vymenoval Dr. Vladimíra Gallaya. Župným tajomníkom sa stal Dr. Jozef Ghillány. Na tých postoch v správe, ktoré ešte neboli personálne vyriešené, zostali pôvodní zamestnanci na svojich miestach. Na osvojenie si slovenčiny bola úradníctvu daná polročná, príp. jednoročná lehota a do každého odboru bol pridelený jeden Čech.

 

 

Provokácia


Zmeny boli potrebné aj v oblasti školstva. Nový škôldozorca Pavel Gallo vydal 15. januára obežník v ktorom oznamuje, že sa od 10. januára stal novým škôldozorcom, vyzýva učiteľov šarišskej župy a školské riaditeľstvá, aby sa písomne vyjadrili či sú ochotní zložiť sľub a či sú v stave v krátkom čase si osvojiť slovenskú reč. Odhodlaných ďalej vykonávať svoju profesiu zvolal na 28. januára do veľkej dvorany župného domu. Zhromaždenie, ktorého sa zúčastnili pracovníci školstva, v prevažnej väčšine Maďari, muselo byť pre konfrontačné správanie, ktoré vyvrcholilo spievaním hymny Isten, áldd meg a magyart (Bože požehnaj Maďara), rozpustené. Aj na základe tohto incidentu bolo 5 učiteľov internovaných v ilavskej väznici. Podľa Eperjesi Lapok 500 občanov mesta po zatknutí učiteľov intervenovalo u župana Fábryho v záujme internovaných.

 

Vojaci vzali rukojemníkov


Nasledujúceho dňa sa v Prešove odohrala zaujímavá udalosť. Dňa 29.1.1919 o 11. hodine dostavili sa k mešťanostovi npor. Obuch a por. Dubravec a doručili mu rozkaz, v ktorom staničný veliteľ pplk. Verich, vyzýva mešťanostu Faragóa, aby odovzdal svoj úrad námestníkovi a najneskôr do 13. hodiny hlásil sa v delostreleckých kasárňach. Faragó odovzdal vedenie mesta hlavnému notárovi Jozefovi Magyarovi a sprevádzaný vojakom dostavil sa do kasární, kde mu kpt. Rossler a spolu s ním i ďalším desiatim občanom mesta oznámil, že ich považuje za rukojemníkov pre prípad, že by sa udiala čo i len podobná demonštrácia, aká sa stala 28.1.1919 keď učitelia spievali maďarskú hymnu. V takom prípade mali byť podľa kpt. Rosslera všetci obesení. Na ďalšie rozhodnutie mali vyčkať vo svojich bytoch.

 

Rešpekt voči ČSR sa vytváral silou


Môžeme sa len dohadovať či pán mešťanosta voči konaniu vojenských predstaviteľov protestoval i na mieste – v kasárňach, no zachoval sa nám list, v ktorom požiadal župana Fábryho o zadosťučinenie pre seba a uvedených desiatich občanov mesta, pričom počínanie staničného veliteľstva označil za akt samovôle, ktorý znemožnil úradnú činnosť zamestnancov i samého mešťanostu: „… potom sa neráčte diviť, keď svoju ochotu pracovať stratia aj tí, ktorí aj po okupácii pripravení boli verejnosti verne a s oddanosťou slúžiť“. V mene župana Fábryho odpovedal mešťanostovi listom z 20.2.1919 Dr. Gallay, ktorý zákrok vojenského veliteľstva označil za neplatný, vyjadril ľútosť nad incidentom a Faragóovi vrátil späť jeho funkciu mešťanostu. Aj keď došlo k uznaniu neprávosti a istej satisfakcii, je dôvod sa domnievať, že uvedený incident vzbudil dávku rešpektu maďarského obyvateľstva Prešova pred československou vojenskou mocou a krotil nálady maďarských občanov. Možno aj z tohto dôvodu nebola v nasledujúcich februárových dňoch zo strany maďarských obyvateľov situácia v meste Prešov tak vyhrotená smerom k destabilizácii československej moci, ako v iných mestách, napr. v Bratislave a Košiciach.

 

Štvavé letáky nabádali: “brusce sekeri!”


Úrady československej štátnej moci boli neustále v strehu, pretože podvratná činnosť smerujúca proti ČSR bola vyvíjaná do tej miery, do akej jej to bolo dovolené, zvlášť tá organizovaná využila každé slabé miesto novej moci. Proti Československej republike zamerané akcie mali rôznu formu a podobu – od pasívnej rezistencie úradníctva, cez drobné diletantstvo, až po aktívnu agitáciu a otvorený odpor. Prešov, pravdaže, nebol výnimkou. Je známych niekoľko incidentov (jeden sme už uviedli – učitelia). Ďalším z bežných javov tej doby boli rôzne letákové akcie, ktoré mali za cieľ vystrašiť slovenské obyvateľstvo pred Čechmi, ktorých vykresľovali v tom najhoršom svetle.

 

Štvavý leták

Ani jeden narod na švece ňemuči še tak a necerpi teľo, jak mi slovjaci. … Ten naš ňepraceľ – Čech – je ten najostatnejši a najpodlejši  narod na švece! Viraboval nas zo šickeho! Bral kone, … voli, … žito a šicko co mu pod ruku prišlo … Slovjaci! Kdzekolvek še ľem obracice, zos každej strani vidzice, že še všicke utlačane narodove prebudzaju a proci Čecha mocno povstavaju, bo však každi pravdu milovni človek uznac muši, že ten 4 millionovi maľučki a ku temu najpodlejši a najšpatnejši česki narod ňemože 9 mollioni ľudze, ku temu drične, statečne a pobožne narodnosci opanovac! .. Ešče všicko cicho stoji, ale nektere znaki už oznamuju, že ten cichi viter od Karpatoch alebo od Dunaja už še približuje, z ktereho vetva skrze našu šilu a mocu taki vichor nastaňe, že vňim všicke hnusne Čechi zničene budu. Budz každi Slovjak verni straže na svojim vlastnim mesce!! Budzme všicki v každim okamžeňu nahotovo, preto: Klopajce kosi, brusce sekeri!!!“ znel jeden z množstva letákov, ktoré sa objavil v Prešove.

 

Dezorientáciou obyvateľstva k “starej dobrej” uhorskej integrite


Množstvo podobných akcií svedčilo o kampaňovitej snahe o dezorientáciu obyvateľstva podsúvaním tendenčných, skreslených informácií, ktoré mali slúžiť ich autorom s cieľom udržania integrity Uhorska. Vyvolávali preto naliehavú potrebu čo najobjektívnejšej informovanosti verejnosti o zahraničnopolitických súvislostiach domácej politiky.

Aj za týmto účelom vydal 31.1.1919 župan Fábry pre Šarišskú župu nariadenie, ktoré informovalo: „Dohodové mocnosti podali maďarskej vláde túto nótu: Prímerie, ktoré sme my podpísali týkalo sa výlučne len fronty východnej armády a nemá vôbec žiadneho vplyvu na pozdejšie rozhodnutie spojencov a iných frontách. Preto štát Československý, spojencami uznaný má právo absolútnej suverenity na teritóriu, ktoré okupoval už v rozmeroch dočasných hraníc, ktoré sú určené,“ a v ktorom zakázal odcestovať za hranice župy a mimo územia Československej republiky.

Prosím zdieľajte:
newest oldest most voted
Notify of
lubomir tomko

velmi zaujimave citanie,dakujem za moznost rozsirenia vedomosti o vzniku republiky a jej prijatia v nasom regione…Presov by mal usporiadat nejake oslavy alebo nejako dostojen si pripomenut tieto udalosti