Dejiny sa vraj opakujú. Aj v našom Prešove sa toto porekadlo už niekoľkokrát potvrdilo. Už onedlho si propomenieme 100. výročie od krvavej udalosti, ktorá sa odohrala v centre nášho Prešova. Dňa 1.11.1918. bol Prešov a jeho obyvatelia zažili hrôzu, o ktorej sa v meste i širko-ďaleko hovorilo ešte dlho. Mesto bolo svedkom rebélie, rabovačky a následnej krvavej drámy – išlo o tzv. “druhé prešovské jatky”.

Belo Klein Tesnoskalský. Zdroj: zlatyfond.sme.sk

Tie prvé sa odhrali ešte v roku 1687 a sú v slovenskej historiografii známe ako “prešovské jatky” alebo “prešovský krvavý súd”. Tento súd sa na sklonku 17. storočia porátal s podporovateľmi Thökölyho povstania z radov Prešovčanov tak, že popravil 24 z nich, a to nesmierne krutým spôsobom. O 331 rokov sa v Prešove, a opäť na sklonku krvavého konfliktu – tentoraz prvej svetovej vojny, konala ďalšia brutálna poprava. Prešovčania sa tak po troch storočiach znova museli prizerať na kruté zabíjanie a popravy…

O živote v Prešove z čias pred 100 rokmi sa môžeme dozvedieť zo zápiskov prešovského kronikára Bela Kleina Tesnoskalského. Svojho času som v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine natrafil na množstvo zaujímavostí o našom meste. Aj tieto riadky pochádzajú predovšetkým z informácií, ktoré sa nám zachovali sprostredkovane od B. Kleina Tesnoskalského v jeho zápiskoch.

 

Prešov na koci roku 1918


Prešov mal na prelome rokov 1918 – 1919 zhruba 17.000 obyvateľov a patril medzi desiatku najľudnatejších miest územia dnešného Slovenska. Pre toto bývalé slobodné kráľovské mesto bola príznačná multietnictita skladby jeho obyvateľstva, počítalo Slovákov (56%), Maďarov (19%), Nemcov (19%), Židov, Rusínov, Rómov a Bulharov. Prirodzený demografický národnostný vývoj a skladbu silne ovplyvnila maďarizačná politika, ktorá Prešov hlboko zasiahla. Na jej základe došlo na prelome storočí k štatistickým zmenám v národnostnom zložení obyvateľstva v prospech maďarského národa (+30%), pričom najväčší úbytok zaznamenalo slovenské (-16%) a sčasti i nemecké obyvateľstvo (-10%). 

 

Národnostné pomery


Šarišská župa, podľa sčítania obyvateľstva z roku 1910, mala 174.000 obyvateľov z toho 115.000 Slovákov, čo predstavuje 66%. Spolu s Rusínmi, ktorých bolo 34.000, predstavovali v župe 85% slovanskú väčšinu. Napriek početnosti slovanského živlu slávila maďarizácia úspech. V opise Šariša (Sáros földje) vydanom v roku 1916 sa píše:

„Šarišská Slovač nežije národným životom. Hrdo sa uznáva za Maďarov. Jeho kultúra je úplne maďarská. Maďarsky píše a číta, s maďarským akcentom hovorí a svoj poklad slov tiež si z maďarského rád doplňuje. Najkrajšie jeho spevy sú staré kurucké piesne so slovenským textom. Jeho kroj je plný maďarských motívov, primerane chladnejšiej klíme. V niektorých obciach mládež bez výnimky hovorí maďarsky.“

 

Slovenčina zakázaná


Vládnuce triedy vystupňovali národnostnú neznášanlivoť do takej miery, že čítanie slovenskej literatúry, ba už odoberanie slovenskej tlače, alebo rozprávanie študentov v materčine sa vyhlasovalo za panslavistický čin, a to pri tom slovenskí národovci v 60-tych rokoch 19. storočia vnímali Prešov ako stredisko života slovenskej mládeže. Od roku 1902 bolo v Prešove zakázané vyhlasovanie oznamov v slovenčine a úradné kruhy viedli všemožným spôsobom boj proti slovenskej reči. Veľmi významnú úlohu v šírení maďarizácie v Prešove a okolí zohrali maďarizačné spolky, medzi ktorými sa vynímal Széchenyiho kruh, v ktorom aktívne pracoval i neskorší tvrdý zástanca československej štátnej myšlienky a jej podporovateľ a oslavovateľ v Prešove, prešovský publicista a kronikár Belo Klein-Tesnoskalský, ktorý k tomu uviedol:

Spoločensky založený človek, ak nechce žiť ako dáky trogloid, nemohol sa separovať, keďže prišiel medzi vrany, musel kvávkať ako ony“.

 

Štátoprávne otázniky: Budapešť či Praha?


Končiaca sa svetová vojna, neznamenala pre obyvateľstvo Prešova okamžitú zmenu k lepšiemu, ba skôr naopak. Ani vyhlásenie Československej republiky 28.10.1918 v Prahe neznamenalo okamžité prenesenie výkonu správy do rúk československých orgánov, a nebolo ani jasné či sa tak vôbec stane. V takmer rovnakom čase (30.10.1918) došlo totiž k revolúcii v Budapešti a územie horného Uhorska sa stalo prienikom mocenských záujmov dvoch štátov, ktoré si nárokovali na toto územie, obývané zväčša Slovákmi. V Prešove a jeho okolí odohralo sa do konca roku 1918 mnoho udalostí, ktoré nasvedčovali tomu, že cesta k mierovému, resp. nekonfrontačnému pokojnému životu jeho obyvateľstva nebude jednoduchá.

Národne uvedomelé slovenské obyvateľstvo Šariša žiadalo národnú tlač a zdatných rečníkov, na obranu pred silnou agitáciou z maďarskej strany, ktorá v tom čase takmer každý deň burcovala obyvateľstvo „vstávajte Slováci, lebo nás Česi berú“, žiadalo vyslobodenie „spod jarma maďarónskeho,“ pretože miestne maďarské a maďarónske elity farári, notári učitelia a Židia „čo len môžu špintajú proti československému štátu a najmä proti Čechom, oni sa boja československého štátu ako čert svätenej vody“.

Prešovskú maďarskú a maďarofilskú elitu, iste aj s ohľadom na osobné záujmy, odhodlanú hájiť uhorskú vlasť, potešil prípis uhorského (maďarského) ministra pre národnosti Oszkára Jásziho, v ktorom uvádza: „vláda ľudu v plnej miere oceňuje veľavýznamnú kultúrnu prácu Prešova a nikdy sa nezriekne toho spojenia, ktoré mesto Prešov na celom toku histórie ku maďarskému (uhorskému, pozn. M.Ď.) štátnemu územiu viazalo.“

 

Kam bude patriť Prešov?


Administratívny aparát mesta bol v maďarských rukách s jasnou prouhorskou orientáciou a nechystal sa túto štátoprávnu koncepciu opustiť. Na zasadaní Mestského zastupiteľstva 26.10.1918 vtedajší mešťanosta J. Farragó okrem iného vyhlásil:

„… po toľkej obeti krvi a peňazí je v nebezpečenstve ešte i celistvosť územia našej vlasti. Ohradzujeme sa proti každej snahe, ktorá by Šarišskú župu a mesto Prešov k Česku pripojiť chcela pod tým titulom, že tu Slováci bývajú. … nech to pozná na šírom svete každý, že v Prešove a v Šariši ani Slováci ani Tóti (sem Szlovákok, sem Tótok) ani Rusíni nebývajú, ale slovensky a ruténsky hovoriaci Maďari“.

Prítomní si vypočuli tieto slová s frenetickým súhlasom, rovnako i reč Ľudovíta Liptaiho, ktorý okrem iného povedal:

Meštianstvo mesta Prešova s pohoršením vzalo na vedomie vyhlásenie jednotlivých Slovákov (jednotlivých slovenských ľudí vyhlásenie), že slovenský ľud Maďarska, teda aj Šarišský ľud žiada s právom samourčenia vytvorenie slovensko-českého národa. Prešovský a šarišský ľud hovorí slovensky, ale vo svojom srdci bol vždy verným občanom sladkej uhorskej vlasti. Prešovský a šarišský slovenský ľud bojoval v minulosti za budúce blaho uhorskej vlasti a starou maďarskou láskou vinie sa k sladkej uhorskej vlasti.

Liptai navrhol, aby bolo zvolané zhromaždenie ľudu, aby meštianstvo Prešova vyjadrilo nesúhlas s tvorením Československej republiky. K tomu však už nedošlo, a to nielen preto, že boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na zabezpečenie verejného poriadku, ale pre rýchly sled priam výbušných udalostí v meste.

 

Koniec prvej svetovej vojny sprevádzali revolty 


Správa z košického žandárskeho okresu ministerstvu vnútra v Budapešti konštatovala mnoho problémov, ktoré zjavne vychádzali zo zlej spoločenskej ale hlavne sociálnej situácie na sklonku prvej svetovej vojny.

„V celom obvode povážlivo upadá poriadok a verejná bezpečnosť. Anarchia začína všade vystrkovať hlavu. Ozbrojení vojaci na mnohých miestach sa zoskupujú do bánd, pustošia a páchajú násilnosti. Útočia na kasárne, napádajú žandárov, inzultujú ich a odzbrojujú. Prešovského oblastného riaditeľa zastrelili. (…) Skupiny vzbúrencov vyzbrojených guľometmi a puškami vzbudzujú strach na pohraničných staniciach. Žandárstvo je bezmocné, lebo jeho sila je nedostačujúca, prideleného vojska je málo a je nespoľahlivé. Je naliehavé urobiť mimoriadne opatrenia.

   

Prešov nachvíľu v novom samostatnom Uhorsku


Nová uhorská politická moc, reprezentovaná M. Károlyim a jeho Uhorskou (maďarskou národnou) radou (Magyar Nemzeti Tanács) sa snažila čo najskôr prevziať moc na celom území Uhorska a čo najskôr stabilizovať vnútornú situáciu. Uhorská (maďarská) národná rada sa 31.10.1918 telegraficky obrátila na župné orgány, mestské zastupiteľstvá i vojenské posádky s výzvami, aby sa k nej pripojili, a informovali prostredníctvom plagátov a letákov i širokú verejnosť. Ešte v ten istý deň boli v niektorých mestách vylepené dvojjazyčné (maďarské i slovenské) letáky v tomto smere. 

Košické noviny Kassai Munkás 23.11.1918 v článku História dní hrôzy v Prešove priniesli správu, že jedným z dôvodov prečo došlo v Prešove ku krviprelievaniu bola skutočnosť, že hlavný slúžny od 10. hodiny dopoludnia až do 18. hodiny nosil vo vrecku telegram budapeštianskej Uhorskej (maďarskej) národnej rady a premárnila sa tak možnosť, aby sa “prevrat” uskutočnil v Prešove počas dňa.

Aj v Prešove sa podvečer okolo 18. hodiny 31.10.1918 rozšírili správy o páde starého režimu s výzvou, aby sa aj obyvateľstvo Prešova a celej župy pripojilo k Uhorskej (maďarskej) národnej rade. V mestskom dome sa o 19. hodine konalo zasadanie popredných občanov mesta, kde na návrh mešťanostu J. Faragóa vyhlásili, že sa pripájajú k budapeštianskej národnej rade a utvorili miestnu národnú radu. Medzitým sa odohrali nečakané udalosti. Aj keď sociálne napätie v celej oblasti bolo zrejmé už dlhšiu dobu, to, že Prešov zažije novodobé krvavé jatky by azda nik nepredpovedal.

 

“Nech žije mier!” Prešovskí vojaci žiadali koniec vojny!


Prešovské vojenské jednotky, mužstvo náhradných kádrov 67. pešieho pluku, 32. streleckého práporu, 3. honvédskeho delostreleckého pluku a 28. poľného ťažkého delostreleckého pluku, sa vzbúrili proti rozkazu a vzdialili sa z kasární. Vojaci prišli húfne na hlavnú ulicu a tiahli k mestskému domu s výkrikmi „nech žije mier“. Vidiac veľké zástupy vojakov zišiel z poradnej siene medzi vojakov veliteľ náhradného práporu major Viktor Issekutz, veliteľ náhradného práporu 67. pešieho pluku (prítomný na porade na radnici), ktorý vyhlásil, že sa vojna už končí a onedlho sa každý vráti k svojim rodinám. Vyzval ich ale, aby do tých čias zachovali pokoj a poriadok. Vojaci svojho obľúbeného majora vyzdvihli na plecia a s veľkým pokrikovaním dali výraz svojej oddanosti. Zdalo sa, že revolučné nálady vojakov sú utíšené. Všetko ale bolo ináč!

 

Bergerova kaviareň. Zdroj: www.presov.sk

 

Alkohol ich povzbudil k rabovaniu!


Revoltatnti sa však nevrátili do kasární, tiahli pred štátne zastupiteľstvo, rozbili obloky, väzňov vypustili  a úradné dokumenty vyhádzali na ulicu. Hneď potom vyrútili sa na Gellértov hostinec a Bergerovu kaviareň a pri zvukoch cigánskej hudby opíjali sa nápojom aký im len do rúk padol. Občania, v tom domnení, že sa vojaci po zábave vrátia do kasárne, utiahli sa na odpočinok. Ten však netrval dlho. Pred polnocou husté výstrely pušiek prerušili nočný pokoj mesta a keď vojaci so zbraňou v hrsti znova sa ukázali na ulici, bolo zrejmé, že opití a ozbrojení vojaci budú robiť výtržnosti. 

 

Gellértov hostinec. Zdroj: www.presov.sk

 

Vojaci vyplienili vojenské potravné a šatné (odevné) sklady a pokračovali obchodmi. Najväčšiu škodu utrpeli klenotníci. Na svitaní sa k rabovaniu pripojila aj mestská lúza. Ženy a deti si odnášali domov v zásterách (zajdách) to, čo ešte našli po vojakoch v obchodoch. Rabovačka utíchla až nadránom okolo 6. hodiny, keď jedna časť vojakov odišla do svojich dedín, druhá sa odobrala na železničnú stanicu a nasadla do vlaku. Výsledkom bolo 105 vyrabovaných obchodov.

 

Bergerova kaviareň. Zdroj: www.presov.sk

 

Sedem mestských žandárov nedokázalo urobiť poriadok!


Kým sa diala rabovačka, obyvatelia hlavnej ulice vo veľkom strachu prebdeli noc. Mešťanosta Faragó dal sa do styku so žandárstvom a veliteľom honvédskej náhradnej batérie, ale žandári so 7 mužmi a veliteľ batérie so 40 mužmi neboli v stave zakročiť. Faragó telefonoval i do Košíc, odtiaľ prišla odpoveď, že Košice samy potrebujú vojsko. Konečne zo Spišskej Novej Vsi došla správa, že vojenskú pomoc o krátky čas vyšlú. Tichosť nastala, keď nadporučík Kopecký s 30 delostrelcami pozbieral revoltujúcich vojakov. Za ten čas zišiel sa aj výbor Uhorksej (maďarskej) národnej rady pod vedením Dr. Štefana Malétera. Nadporučík Kopeczký so súhlasom miestnych činiteľov vyhlásil v meste štatárium a dal pochytať vojakov. Zostavili aj občiansku stráž a dali bubnovať na známosť, že kto zrabované veci späť nevráti, bude prísne potrestaný. Výzva mala účinok, lebo za krátky čas celú hromada rabovaného tovaru naznášali pred mestský dom. Tak sa miliónová škoda obchodníkom čiastočne umenšila.

 

Štatárium a brutálne popravy


Štatariálne komando potom bez dôkladnejšieho výsluchu dalo v deň všetkých svätých o 13. hod. pri severnom múre rímskokatolíckeho kostola popraviť zastrelením 41 vojakov a 2 civilistov. Pôvodný počet odsúdených na smrť zastrelením bol 120. Popravčia čata však spočiatku strieľala úmyselne vedľa a čate trvalo veľmi dlho kým zastrelili prvých piatich pričom revolverom asistoval aj mjr. Kopeczky. Pri poprave ďalších odsúdenci pretrhli kordón a rozutekali sa. Mnohých z nich na úteku zastrelili či zranili, každopádne pochytaných strieľali ďalej. Poprava sa udiala na základe npor. Kopeczkym vyhláseného stanného práva.

 

Severná stena konkatedrály sv. Mikuláša, kde prebiehala poprava odsúdených vojakov. Ľudia prichádzajúci na pravidelný podndelňajší trh pozerajú stopy po guľkách a krvi. Foto: ALU SNK v Martine

 

Poriadok za každú cenu?


V Prešove Výkonný výbor Uhorskej (maďarskej) národnej rady 1.11.1918 vydal oznámenie, v ktorom Ministerstvo obrany vyzýva obyvateľstvo, aby zachovali pokoj, vojakov, aby neopúšťali kasárne, lebo poriadok je treba držať za každú cenu. Podľa výzvy každého, kto by poburoval, zabíjal, dá národná rada zastreliť. Tomu, že sa úradujúci administratívny aparát Šarišskej župy pridal na stranu maďarskej revolúcie nasvedčuje skutočnosť, že spomínanú výzvu Uhorskej (maďarskej) národnej rady dal župan okamžite rozposlať do všetkých okresov. Podobne, 2.11.1918 minister vnútra Batthyány oznámil podžupanovi, že sa vytvorila nová vláda na čele s Károlyim a že v hlavnom meste bol obnovený poriadok. Žiadal preto, aby sa urobili energické opatrenia na zabezpečenie verejného poriadku. Išlo o signál, ktorý dokladoval úspešné prevzatie centrálnej moci Uhorskou (maďarskou) národnou radou, ktorá sa ju snaží čo najskôr zabezpečiť až po najnižšiu úroveň verejnej správy, sledujúc tak upevnenie svojej moci. Na upokojenie pomerov v meste utvorila sa prešovská Uhorská (maďarská) národná rada, ktorá vyhlásila, že:

reprezentuje najširšie a najdemokratickejšie kruhy prešovského meštianstva a považuje za svoju najsvätejšiu úlohu pomáhať obyvateľstvu mesta v zmierlivom a pokojnom prežití osudných hodín veľkej premeny“ (premeny kráľovstva na republiku).

 

Uznali, že to z rozsudkami prehnali?


Predsedom sa stal György Ér. Uhorská (maďarská) národná rada v Prešove vyhlásila, že dočasne vymenuje jurisdikčný výbor národnej rady, ktorý bude kontrolovať každé rozhodnutie štatariálneho súdu, a to takým spôsobom, aby už viac neboli možné „prenáhlené alebo nespravodlivo sa zdajúce rozsudky.“ To bol jasný signál toho, že štátna moc si novodobými prešovskými jatkami na deň všetkých svätých v očiach širokých vrstiev obyvateľstva nijako neprilepšila, práve naopak, a národná rada sa týmto svojim rozhodnutím snažila ako tak vylepšiť pozíciu a de facto tak uznala prehnanú prísnosť štatariálneho súdu. Zároveň oznámila, že na základe nariadenia ministra vojny zriadi národnú gardu, do ktorej sa môže prihlásiť každý bývalý vojak.

 

Národná garda mala zabrániť ďalším rebeliám i štátnej moci ČSR


Uhorská (maďarská) vláda v snahe zabrániť vymaneniu Slovenska zo sféry bývalého Uhorska podnikala už od začiatku novembra 1918 opatrenia. Svedčia o tom už vyššie spomínané direktívy na zakladanie maďarských národných rád a od 2. novembra 1918 aj ozbrojených maďarských národných gárd a občianskych stráží. Na úradníkov sa obrátila s výzvou, aby neopúšťali svoje miesta a pokiaľ tak urobili v záujme záchrany vlastného života, mali opäť neskôr zaujať svoje miesta. Tiež žiadala, aby úradníci zložili nový sľub vernosti maďarskej vláde, čo podporovalo myšlienku integrity Uhorska. Károlyiho vláda však čoskoro mení pôvodný pokyn maďarskému vojsku a úradom, aby sa nestavali na odpor pred postupujúcim českým vojskom a československými vládnymi úradmi. Od 10. novembra 1918 vláda nariadila, aby maďarské vojsko odporovalo všade zbraňami.

Aj v Prešove bola 9.11.1919 vydaná „Vizva na vstupeňe do narodnej straži“, ktorá vyzývala občanov mesta:

Hlašce še skorej do Narodnej Straži, abi sme hocľem svojo ľudske prava, našo domovini a naš majetek od ňeodpovednoeho garazdovaňa zahraňiľi! Hlašce še čim vecej, abi naša blažena buducnosc pre hrišnu ňedbalosc, jako mohla ňe zmizla!“ Lákavou bola aj odmena pre „gažistoch“, ktorá sľubovala „20 koruni každodzenňe, okrem koštu a šatoch.“ 

 

Slovenský národný archív v Bratislave, fond Robotnícke hnutie a sociálna demokracia na Slovensku. Zbierka SRH 1848-1919, šk. 21, Vznik a činnosť národných rád a národných stráží na území Slovenska v októbri a novembri 1918, Leták Vizvaňe na vstupeňe do narodnej straži, arch. j . 493, f. 88.

 

Prešov sa prihlásil k Uhorskej (maďarskej) republike


Stočlenný výbor Prešovskej (maďarskej) národnej rady zvolal na 13. novembra 1918 do mestského domu zasadanie, ktorého hlavnou úlohou bolo schválenie štátnej formy samostatného Uhorska. Bol prečítaný telegram centrálnej budapeštianskej Uhorskej (maďarskej) národnej rady, ktorá navrhla prijať republikánsku formu štátu. Zhromaždenie miestnej prešovskej Uhorskej (maďarskej) národnej rady sa k tejto výzve jednohlasne pripojilo:

Prešovská národná rada je presvedčená o tom, že pre stáročné hriechy monarchistickej idey do záhuby mohutnému národu len na demokratických zásadách vytvorená republika môže doniesť nápravu.

 

Na Solivare sa utvorila miestna Slovenská národná rada


V tomto období mohutnelo i slovenské hnutie. Viditeľnejší slovenský národný pohyb sa väčšmi aktivizoval na svojráznom vidieku než v maďarizovaných mestách. V tesnej blízkosti Prešova, v Solivare sa dňa 14.11.1918 utvorila sa miestna Slovenská národná rada, ktorá sa stala strediskom slovenského národného hnutia okolia Prešova, keď sa k nej pripojilo cca 50 obcí. Dňa 25.11.1918 usporiadala zhromaždenie za účastí hostí zo stredného Slovenska: Dr. Jozefa Holúbka (niekdajšieho prešovského študenta), Karola Sidora, Križka a Žuffu. Zhromaždenie, ktorého sa zúčastnilo asi 3.000 ľudí  bolo zahájené o 2 hodine popoludní v záhrade lesného eráru. S prejavmi vystúpili Holúbek, Ďuraško, Dr. Duchoň, Hlinčan. Prítomný bol i Ľudovít Liptai, no neprihlásil sa o slovo. Jedine kaplán Matiašovský sa pokúsil propagovať dvorcsákovské idey. Bol však stiahnutý z tribúny a len svojej reverende mohol ďakovať, že sa mu nič horšie nestalo.

 

Prešovské elity ČSR nechceli


Nová uhorská politická moc, reprezentovaná M. Károlyim a jeho Uhorskou (maďarskou) národnou radou sa snažila čo najskôr prevziať moc na celom území Uhorska a čo najskôr stabilizovať vnútornú situáciu a zabrániť vymaneniu „Hornej zeme“ z Uhorska. Iniciovala a podporovala zakladanie národných rád a od 2. novembra 1918 aj ozbrojených maďarských národných gárd a občianskych stráží (v každom meste a obci) na udržanie verejného poriadku. Uhorské (maďarské) národné rady preberali všetku moc do svojich rúk a opierajúc sa o mocenské orgány vlády, znemožňovali národnopolitické prejavy slovenského obyvateľstva. Na všetkých verejných zamestnancov sa obrátila s výzvou, aby neopúšťali svoje miesta a pokiaľ tak urobili v záujme záchrany vlastného života, mali opäť neskôr zaujať svoje miesta. Ministerstvo vnútra nariadilo, aby všetci úradníci zložili prísahu vernosti novej uhorskej (maďarskej) ľudovej vláde, čo drvivá väčšina úradníkov aj urobila. Administratívny aparát verejnej správy na väčšine územia dnešného Slovenska tak zostal v maďarských rukách s jasnou prouhorskou orientáciou a nechystal sa túto štátoprávnu koncepciu opustiť. Miestne uhorské (maďarské) úrady a orgány programovo a plánovane vynucovali od slovenského obyvateľstva podpísanie prehlásenia vernosti uhorskému štátu. Malo sa tak diať na zvolávaných zhromaždeniach obyvateľstva, ktoré mali byť dôkazom spontánnej vlny odporu proti pripojeniu územia k Československej republike. Aj v Prešove!

 

O tom ako ČSR do Prešova “prišla” už čoskoro v ďalšom článku!

Martin Ďurišin

 

 

 Zdroje:

  • Archív literatúry a umenia SNK v Martine, KLEIN-TESNOSKALSKÝ, Belo: Šarišská kronika vojny a štátnej zmeny
  • Štátny archív v Prešove, pobočka Prešov, Pamätná kniha mesta Prešova, diel III.

  • SEDLÁK, Imrich (ed.): Dejiny Prešova 2. Prešov : Múzeum SRR, Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach, 1965.

  • TAJTÁK, Ladislav: Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku v roku 1918. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1972.
  • MEDVECKÝ, K. Anton: Slovenský prevrat. Bratislava 1930

  • Eperjesi Lapok, 3.11.1918
  • Kassai Munkás 23.11.1918

 

Close