Soľnobanská čipka pribudne do zoznamu pamätihodností mesta Prešov

 

 

Soľnobanská čipka –  jej pôvod


Soľnobanská čipka má svoj pôvod v Soľnej Bani, kedysi samostatnej obci, kde žili ľudia zaoberajúci sa ťažbou soli. Muži pracovali v bani, pri varení soľanky, skladovaní a balení soli. Táto práca však nepostačovala na to, aby rodinu celý rok uživila. Preto sa ženy snažili privyrobiť si paličkovaním. Paličkovať sa učili už deti, ktoré takýmto spôsobom pomáhali rodine. Ako sa čipka na Soľnú Baňu dostala, hovoria len legendy.

 

Legenda o talianskom pôvode

Podľa jednej šľachtická rodina Soósovcov, ktorá vlastnila Soľnú Baňu aj budovy, v ktorých sa soľ spracovávala, vydávala dcéru do Talianska. Aby dcéra svojou výbavou bola na úrovni talianskej rodiny, ktorej sa mala stať členkou, pozvali talianske čipkárky do Soľnej Bane, aby jej výbavu vyrobili. Tunajšie ženy sa od nich vraj naučili paličkovať. Podľa všetkého získané zručnosti naďalej rozvíjali.

 

Legenda s Máriou Teréziou

Podľa druhej legendy, v bani došlo k nešťastiu (asi o dvesto rokov neskôr). Pri zaplavení bane zahynulo mnoho baníkov. Mária Terézia sem poslala čipkárky, ktoré mali učiť tunajšie ženy robiť čipky, aby mohli osamelé vdovy uživiť svoje deti. Možno nie je kúsok pravdy ani v jednej z legiend a možno sú pravdivé obe. Archív v Soľnej Bani bol po skončení 2.svetovej vojny spálený, preto je veľmi ťažké sledovať historický vývoj čipky na tomto mieste. Čo sa dá ale s určitosťou povedať je, že najstaršie čipky sú známe z konca 16. storočia.

Soľnobanská čipka. Zdroj: liptovskacipkarka.blog.cz

 

Móda a čipka


Väčšina čipiek zámožných žien z Prešova a z okolia bola urobená v Soľnej Bani. Aj samotné solivarské dievčatá mali v lepších časoch na svojich slávnostných odevoch výzdobu z čipky. Na prelome 18. a 19. stor. mávali solivarské nevesty svadobné šaty zložené z kusov paličkovanej čipky. Okrem toho sa robili čepčeky pre batoľatá a ozdobné časti do čepcov pre sedliacke ženy okolitých dedín. Pod vplyvom historických a spoločenských zmien došlo k zmenám v obliekaní a poklesu záujmu o čipku. Naopak, dochádzalo k snahám oživiť čipkárstvo ako remeslo. V roku 1885 si soľnobanská čipka získala pozornosť na celokrajinnej výstave. Soľnobanská čipka tak veľmi zaujala aj učiteľa budapeštianskej umeleckej akadémie vo Viedni, Rejto Sándora, že sa pokúsil o vznik čipkárskej školy v Soľnej Bani. Jeho pričinením v roku 1889 vznikla škola. Táto vraj po 5 rokoch zanikla, existuje však historická fotografia zo začiatku 20. storočia, ktorá nasvedčuje, že škola po určitom prerušení pokračovala v svojej činnosti naďalej.

 

Soľnobanská čipka. Zdroj: liptovskacipkarka.blog.cz

 

„Preháňanie parády“


Podobne ako v iných európskych krajinách, aj na Slovensku čipka zažívala obrovský rozmach. Od 17. storočia sa čipkárstvo v našich krajinách rozšírilo tak, že sa mestské vedenia snažili o zabrzdenie tejto činnosti. Napríklad mesto Kremnica zakázalo dospelým dievčatám paličkovať, pretože „ľahký jednoduchý zárobok vedie k nezodpovednému životu“. Na začiatku 18. storočia naše mestá z dôvodov „preháňania parády“ v obliekaní vydávali štatúty k obmedzeniu nosenia čipky.

 

Typy čipiek


V Soľnej Bani sa paličkovali rôzne typy čipiek. Boli to čipky čepcové a čipky panské. Produkcia panských čipiek sa vyvíjala s dopytom a módou. Módu v našich krajinách určovala Viedeň. Čo bolo módne tam, to chcela mať aj naša šľachta a mešťania. Podľa toho mali záujem skôr o čipky biele. A to tak na odev ako aj čipky dekoratívne. Do dečiek sa dávali okrem bielej aj štyri ďalšie farby – modrá, červená, zelená a žltá. Veľa vzorov sa robilo na metre. Boli to mnohopárové čipky, vyrábané v pásoch, z ktorých sa potom odstrihla požadovaná dĺžka. Tieto sú na Slovensku známe ako čipky banícke (blízke typu Torchon).

 

Soľnobanská čipka. Zdroj: liptovskacipkarka.blog.cz

 

Čipky na čepce

Čipkárky sa na jednotlivé čipky špecializovali. “Čepčarky“ robili čipky na čepce. Pravdepodobne ide o najstarší typ čipiek v Soľnej Bani. Išlo samozrejme o čepiec ku kroju. Tu sa robili čipky pre rôzne dediny vo väčšej a menšej vzdialenosti. Zaujímavé je, že v dedinách, kde bol čipkový čepiec samozrejmosťou, sami nevedeli paličkovať. Naopak, v Soľnej Bani, kde tieto čipky robili, sa nikdy kroje nenosili, pretože tu žili solivarskí robotníci.

 

Čo dedina to iný čepiec

Čepce pre jednotlivé dediny sa líšili vzorom alebo kombináciou vzorov a farebnosťou. Paličkovalo sa aj kovovou niťou, zlatou a striebornou. Čipku na čepiec tvoril pásik, husto ukladaný vedľa seba a tvoril jednotlivé cípy (zuby), v ktorých sa opakoval, alebo obmieňal ten istý vzor. Farby boli určené pre určitú príležitosť. Napríklad v svadobnom čepci prevládala biela farba s červenými, zelenými ploštičkami, ale nesmela tam byt’ žltá. Pozdĺž rovnej časti vedľa seba uložených zubov, boli paličkované jeden až tri rovné pásiky tzv. „ketješky“. Vzor ketješky súvisel so vzorom a 7 farbami hlavného vzoru v cípoch a vytvárali spolu jednotnú kompozíciu. Je zaujímavé, že tieto vzory sa nepoužívali nikde inde, len na čepce. Až časom, zrejme v dvadsiatom storočí, sa objavili vo forme okolkov a celočipkových motívov. V súčasnej dobe je možné nájsť taký obrúsok len zriedkavo, aj to býva často zjednodušený.

 

Soľnobanská čipka. Zdroj: liptovskacipkarka.blog.cz

 

Pásikovaná čipka

Pásikovaná čipka sa často považuje za jednoduchšiu. V týchto čepcoch však, kde sa často aj keď pravidelne vzor strieda, dochádza ku konkrétnej komplikácii. Ak sa musí dodržať farebnosť aj požadovaný vzor a ak sa čipka robí bežne s desiatimi pármi, je náročná na trpezlivosť aj čas. A práve preto sa postupne upúšťalo od jednotlivých prvkov a vzor sa zjednodušoval. Čo sa týka motívov, na Soľnej Bani sa robili geometrické a kvetinové. Figurálne sa vyskytovali v celočipkových motívoch (postavy žien, vtáčiky) a predpokladá sa, že vznikali v 18. až 19. storočí. Bývali len bielej alebo béžovej farby.

 

Vplyvy z okolia

Niektoré dečky sú živými svedkami toho, že táto časť Solivaru nebola nikdy uzatvorená pred vplyvmi z okolitého sveta. Podľa zistených priezvisk ľudí žijúcich na tomto mieste, nájdeme mená pôvodu nielen slovenského ale aj poľského, nemeckého a maďarského. Väčšinou títo ľudia prichádzali za prácou v súvislosti so soľou, v priebehu niekoľko storočí. Ťažko teraz zistiť koľkým z nich bola technika paličkovanej čipky známa a čo zo svojich zručností tu aj so svojimi potomkami zanechali. Na tunajších dečkách je rozhodne vidieť určité vplyvy. Nachádzame však aj motívy typické len pre toto miesto. Tak je to aj s čepcovými čipkami.

 

Paličkovanie

Na paličkovanie sa používal valec plnený pilinami alebo pilinami miešanými s pieskom. Veľmi veľké vankúše plnili „morskou trávou“, ktorou sa plnili matrace alebo senom, ktoré sa potom zaťažili ešte kameňom. Ako podstavec slúžilo sito na múku. Paličky robili miestni muži ručne alebo na domácich tokárňach. Bývali často zo slivkového, čerešňového a orechového dreva, ktoré po čase pekne stmavlo a lesklo sa. Tieto paličky príjemne sedeli v ruke a boli aj dostatočne ťažké. Paličkovalo sa na kartónoch, kde boli vzory vypichané, či nakreslené v kontúrach.

 

Čipkárky si pomáhali ako vedeli

Neboli rozkreslené technicky. Niekedy si čipkárka zapísala počet párov. Čipky neboli nakreslené geometricky správne. Čipkárky nemávali vzdelanie. Pomáhali si preto ako vedeli. Na nakreslenie kruhu stačil napríklad hrniec. Na ostatné veci musela stačiť voľná ruka, šikovnosť a zručnosť. Zdá sa, že sa po rokoch vždy niekto taký našiel. Pretože zručnosti sa nielen odovzdávali a hotové prijímali. Naopak. Vždy sa našiel jedinec, ktorý bol tvorivejší a dokázal jeden nápad uplatniť v iných tvaroch v čipkách s rôznym účelom, len to vždy bolo treba dať najprv na papier. Možno aj preto ostalo z maličkej Soľnej Bane v čipke také veľké bohatstvo.

 

Soľnobanská čipka. Zdroj: liptovskacipkarka.blog.cz

 

Soľnobanská čipka je unikát


V súčasnej dobe na staré tradície výroby Soľnobanských čipiek nadväzuje spolok Soľnobanský čipkársky cech. Jeho členovia sa pokúšajú oživiť výrobu tradičných čipiek a zúčastňujú sa rôznych kultúrnych podujatí doma aj v zahraničí, vystavujú svoje hotové práce a predvádzajú proces vzniku čipky. Robia tiež repliky starých čipiek a zbierajú staré vzory.

Soľnobanská čipka získala v roku 2009 od Úradu priemyselného vlastníctva Osvedčenie o zápise zemepisného označenia výrobku (20.5.2009, vestník č. 7/09, zápis č.3) a tiež Osvedčenie o zápise ochrannej známky (13.10.2009, č. OZ 226108). Na 39. zasadnutí Mestského zastupiteľstva mesta Prešov sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane aj pamätihodnosťou mesta Prešov. Toto uznanie jej bezvýhradne patrí už dávno. Autorom návrhu na zápis je pán Marián Sabol

 

Zdroj: Dôvodová správa k materiálu Návrh na zápis do evidencie pamätihodností mesta Prešov (autor: Mgr. Mária Putnocká, Marián Sabol, PaedDr. Jana Frajkorová)

Prosím zdieľajte: