Prvá písomná zmienka je pre Prešov hanbou: Pokus o krádež musel riešiť až kráľ

Listina kráľa Vladislava II. zo 7. februára 1500 potvrdzujúca listinu kráľa Bela IV. zo 7. novembra 1247. Foto: Štátny archív v Prešove

Prešovská kotlina bola priam stvorená pre sídlo


Nádherné prostredie sútoku tokov: Torysa a Sekčov i potoka Delňa, obklopené Slanskými vrchmi z východu a Šarišskou vrchovinou zo západu od pradávna priam vyzývalo ľudí, aby sa v tomto priestore usídľovali. Počiatky osídlenia tohto územia siahajú až do paleolitu (staršej doby kamennej), čo dokazujú aj významné archeologické nálezy nájdené v údolí potoka Delňa. Je zrejmé, že územie Prešovskej kotliny tvorilo križovatku pravekých ciest a bolo táboriskom paleolitických lovcov. V období pred 60 tisícročiami zanechali svoje stopy na polohách Kráľova hora a Bikoš i neandertálci, ktorým údolie Torysy vyhovovalo strategicky a poskytovalo zdroj surovín na výrobu kamenných nástrojov. Ďalšie stopy existencie osídlenia územia dnešného Prešova pochádzajú z doby bronzovej, keď tu boli objavené bronzové predmety, keramika, ale aj železný nožík a ihlice. Nález zlatých a strieborných rímskych mincí patrí k veľmi cenným dôkazom o existencií hospodárskych stykov tohto územia s rímskym impériom. Historicky doložené je aj osídlenie územia Prešova Slovanmi z prelomu 8. a 9. storočia. Už v tomto období je možné dokladovať slovanský charakter sídla (dnešná Slovenská ulica)  Na začiatku 12. storočia sa Prešov stal na dlhé stáročia trvalou súčasťou Uhorského kráľovstva. Kedy a kto ale založil Prešov?

Čo je prvá písomná zmienka?


Prvý písomný záznam o meste Prešov je doposiaľ najstarší známy písomný dokument (materiálny dôkaz) v ktorom sa Prešov spomína ako existujúca obec. Išlo o listinu uhorského kráľa Bela IV. zo 7. novembra 1247. Tento dokument sa ale nezachoval. Vieme o ňom iba z listiny kráľa Vladislava II. zo 7. februára 1500. Vladislav II. v nej potvrdil listinu Bela IV. Historická veda a diplomatika preto dnes jednoznačne konštatuje, že nezachovaná listina z roku 1247 je doposiaľ prvým, teda najstarším listinným dôkazom existencie sídla s názvom Epuryes. Nie je listinou o založení Prešova, ako sa niektorí domnievajú. Z prameňa je zrejmé, že Prešov v roku 1247 už existoval ako trvalé sídlo pôvodne slovanského rázu a už v tom čase bolo kolonizované aj Nemcami.

Listina kráľa Vladislava II. zo 7. februára 1500 potvrdzujúca listinu kráľa Bela IV. zo 7. novembra 1247. Foto: Štátny archív v Prešove

Prvá písomná zmienka je v skutočnosti pre Prešov hanbou


Prvá zmienka o Prešove a hneď kolosálna hanba! Najstaršia listina, ktorá prvý krát spomína Prešov je riešením sporu Prešova a Bardejova.O čo išlo? V podstate išlo pokus o krádež, resp. nedôvodné obohatenie sa neoprávneným zabratím a užívaním cudzieho pozemkového vlastníctva. Do sporu musel zasiahnuť až samotný panovník ako najvyššia súdna autorita. Kráľ Belo IV. v listine reagoval na sťažnosť cistercitských mníchov z Bardejova, obviňujúcich prešovských Nemcov (Theotonici de Epuryes) z toho, že odstránili hraničné kamene ich pozemkov a nahradili ich falošnými.

Ak by sme mali použiť dnešný slovník: išlo o rozhodnutie najvyššieho súdu (v tom čase panovník), v ktorom súd vyhovuje žalobcovi. Žalobcom je právnická osoba - rád cistercitov z Bardejova, ktorá podala trestné oznámenie na konkrétnych páchateľov. V tomto prípade sú žalovanými prešovskí Nemci, ktorí bardejovskému rádu mali spôsobiť majetkovú ujmu nedôvodným obohatením sa, resp. prisvojením si cudzej veci a jej neoprávneným užívaním. K trestnému činu malo dôjsť neoprávnenou zmenou hraníc pozemkov (posuntím hraničných kameňov). Rozsudok najvyššieho súdu znel jednoznačne: vytýčiť nové hranice tak, aby sa napravila neprávosť. Rozsudok nadobudol právoplatnosť ihneď a jeho vykonaním bol poverený šarišský župan, ako najvyšší predstaviteľ štátnej výkonnej moci v území.

Voľný preklad časti dobovej listiny by znel asi takto:

"Belo z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Servie, Galície, Ladomerie a Kumánska, všetkým v Krista veriacim, ktorí nazrú do tejto listiny, (želá) nech nájdu spásu v Spasiteľovi. Na všeobecnú známosť tak súčasníkov, ako aj budúcich pokolení, znením tejto listiny chceme, aby sa vedelo, že frátri cisterciánskeho rádu z Koprivnice usadení pri kostole sv. Egídia v Bardejove, blízko Šariša, pristupujúci pred našu prítomnosť, nám svojimi sťažnosťami oznámili, že Theotonici (Nemci) z Prešova vlastnej pôde vyznačujúc falošné hranice za nové, na ich škodu a ťažkosť, pokúsili sa prekročiť hranice zeme menom Bardfa (Bardejov), kde sa nachádza vyššie spomínaný kostol, obsadili značnú časť zeme, im nepatriacu. Ale čo sa týka nášho úradu (povinný sme) dbať o nezmenšené a neporušené práva kohokoľvek, vydávame v nariadeniach nášmu vernému Tegusovi, županovi Šariša, že tak zem Bardfu, ako tiež iné zeme patriace týmto frátrom, ktoré boli od nich odcudzené, nech z našej moci navštívi a vytýči nové hranice popri starých hraniciach, ktoré by obnovil už spomínaným frátrom.“

Na základe významu tejto lisitny, okrem prvého dôkazu existencie sídla s názvom Prešov (Epuryes), teda niet čo oslavovať! Skôr to bola poriadna hanba, a nebol to nijak ojedinelý zjav. Stredovekí Prešovčania, naši predchodcovia v dejinách, vyparatili ešte všakovaké kúsky! Ale o tom možno niekedy neskôr... Neznamená to však, že by sme na naše mesto a jeho dejiny mali zanevrieť. Aj v iných mestách v stredoveku dochádzalo k podobným sporom. Nemá to byť ani dôvod na to, aby sme upustili zo svojho lokalpatriotizmu, ale vyberajme si zo svojich dejín pre oslavné chívle tie momenty, ktoré Prešov ukázali v dobrom svetle a ktorými sa môžeme pýšiť. Jeden taký moment hneď aj ponúkam.

Listina uhroského kráľa Ondreja III. z roku 1299 udeľujúca Prešovu mestské výsady. Štátny archív v Prešove

Oslavujme povýšenie Prešova z obce na mesto: Prešov je mestom od roku 1299


V Prešove budeme mať dôvod na poriadnu oslavu v roku 2019. Vtedy totiž uplynie 720 rokov od udelenia mestských výsad. Prešov sa 28. januára 1299 stal z poddanského mestečka slobodným mestom. Od tohto dátumu sa začala písať história prešovskej mestskej samosprávy. Ako k tomu došlo? Posledný Arpádovec na uhorskom tróne, kráľ Ondrej III., udelil Sasom (Nemcom) usadeným v Prešove, Veľkom Šariši a Sabinove niektoré práva slobodných kráľovských miest. Znamenalo to, že všetko obyvateľstvo Prešova, nielen Sasi, ale maďarské a slovenské obyvateľstvo, boli oslobodení od poplatkov a dávok, odovzdávaných šarišskému županovi a kastelánovi Šarišského hradu a nepodliehali už ani ich súdnej právomoci. Takisto sa na nich už nevzťahovala ani povinnosť účasti v panovníkovom vojsku. V podstate jedinou povinnosťou mesta bolo panovníkovi ročne platiť 150 mariek striebra. Zoznam mestkých privilégií rokmi rástol a z Prešova sa stalo významné slobodné kráľovské mesto.

Veduta geometra Gašpara Caspara z roku 1768. Foto: Štátny archív v Prešove

Prešov je samosprávnym mestom už 718 rokov


Mestská samospráva spred siedmich storočí pozostávala z volených orgánov na čele s richtárom (iudex civitatis). Richtár spolu s prísažnými tvorili mestskú radu (magsistratus, senatus). Počet prísažných, tvoriacich mestskú radu bol rôzny (6, 8, 12), no od polovice 15. sotoročia sa ustálil na počte 12 členov. Voľby richtára i členov mestskej rady sa konali každoročne v januári po sviatku Troch kráľov. Richtár musel byť zvolený jednomysľne. Na voľbe richtára a prísažných sa podieľala rada sto mužov (centumviri). V Prešove existovala aj funkciapodrichtára (viceiudex). Mestská rada mala i súdnu právomoc. V dôležitých otázkach mesta rozhodovala spolu s vonkajšou radou (centumhomines centumviri). Na jej čele stál tribún ľudu (tribunus), ktorého volili spolu s richtárom a prísažnými. Centumviri boli volení, resp. doplňovaní spomedzi občanov Prešova. Ich funkcia nebola doživotná. Vonkajšia rada sa delila na stoly (mensa), počet ktorých sa zhodoval s počtom správnych obvodov (4).

Aj keď kompetencie dnešnej mestskej samosprávy sú do značnej miery odlišné, niektoré orgány prežili stáročia. Z richtára sa stal primátor, v dnešných časoch priamo volený dospelými obyvateľmi mesta, mestská rada je stále mestskou radou, dnes s ustáleným počtom 10 členov, radu sto dnes nahrádza mestské zastupiteľstvo s 31 členmi a volebné právo je dnes všeobecné.

Či už funguje samospráva tak, či onak, najdôležitejšie pri tom všetkom ale je, aby samospráva fungovala ku prospechu jej obyvateľov a na slávu a chválu dobrého mena mesta Prešov.

Zdroje:


  • ŠVOR, Peter: Príbehy starého Prešova. Prešov: Universum, 2003. ISBN 80-89046-14-2.
  • ŠVORC, Peter: Sprievodca po historickom Prešove. Prešov: Universum, 2006. ISBN 80-89046-35-5.
  • DOMENOVÁ, Marcela: Prešov. In Lexikón stredovekých miest. [cit. 2017-05-29]. Dostupné online.
  • Fotografie: Štátny archív v Prešove a Krajské múzeum v Prešove